Henryk SIEMIRADZKI (1843 - 1902), Portrét Rimanky (1896)
kvaš, sivobéžový papier nalepený na kartóne
35,5 x 29 cm
Signované a datované na rube: "H.Siemiradzki Roma 1896".
Na zadnej strane nápis akvarelom: "Siemiradzki / Roma 1896".
Predmet s výskumom a konzervačným posudkom profesora Dariusza Markowského
Henryk Siemiradzki (1843 - 1902) - významný akademický maliar; spočiatku žiak maliara Dmitrija Bezpercha v Charkove, absolvent prírodovedného odboru Charkovskej univerzity - od roku 1864 študoval na Petrohradskej akadémii výtvarných umení. Za svoje študentské práce získal päť strieborných a dve zlaté medaily. V roku 1871 ako štipendista akadémie odišiel do Mníchova, kde zostal rok, samostatne študoval a udržiaval kontakty s tamojšou kolóniou poľských umelcov. Od roku 1872 žil natrvalo v Ríme; spočiatku mal ateliér na via Margutta a od roku 1884 vo vlastnom paláci na via Gaetta. Vyznamenaný členstvom v európskych akadémiách - Akadémii svätého Lukáša v Ríme (1880), akadémii v Petrohrade, Berlíne, Štokholme, Paríži, Turíne, opakovane ocenený medailami na výstavách, vyznamenaný štátnymi radmi (vrátane francúzskeho Radu čestnej légie a talianskeho rádu Corona d'Italia), tešil sa veľkému uznaniu a sláve. Udržiaval stále a čulé kontakty so svojou krajinou - posielal obrazy na výstavy a v roku 1879 daroval svoj slávny obraz Sviečky kresťanstva mestu Krakov, čím vznikla zbierka Národného múzea. Namaľoval opony pre divadlá v Krakove (1896) a Ľvove (1900; dar umelca mestu). Námety pre svoje obrazy hľadal predovšetkým v antike; v histórii, živote a mýtoch antického Grécka alebo Ríma. Vytváral však aj náboženské výjavy (Nanebovstúpenie Pána), žánrové obrazy a portréty. S majstrovskou technikou maľoval monumentálne, divadelne inscenované a preplnené plátna i komorné kompozície, zasadené buď do antických kulís, alebo do súčasných reálií (S viatikom, S útechou a pomocou). Maľoval dekoratívne plafóny (Jar, Úsvit, Svetlo a tma) a bol autorom súboru obrazov v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve 1875 - 1879). S obľubou maľoval krajinky, buď ako pozadie k scénam, ktoré sa v nich odohrávali, alebo niekedy ako samostatnú krajinu ponorenú do súmraku či zaliatu slnečnými lúčmi. Siemiradzki bol obzvlášť zručný v stvárňovaní účinkov svetla prenikajúceho cez konáre stromov, ktoré, ako napísal H. Sienkiewicz, vrhajú silný tieň, medzi ktorým vibrujú zlaté škvrny vytvorené slnečnými lúčmi vtlačenými medzi listy /.../ Nikto nemaľuje pohyb slnečných lúčov tak dobre ako Siemiradzki.
