CARAGLIO, GIOVANNI JACOPO (1500/1505-m. v Krakove 1565), ROSSO FIORENTINO (autor Giovanni Battista di Jacopo di Guasparre, 1495-1540), KRAKOV. Herkules a Jolaos zabíjajúci Lerneovu hydru; z cyklu Herkulove diela, eng. G. J. Caraglio podľa kresby Rosso Fiorentina, 1. polovica 16. storočia; medená čb. platňa, dobrý stav, po konzervovaní, paspartovaná; rozmery platne 183x224 mm; bez titulu.
Jacopo Caraglio, Giovanni Jacopo Caraglio alebo Gian Giacomo Caraglio (asi 1500/1505-1565), známy aj ako Jacobus Parmensis a Jacobus Veronensis. Bol to taliansky rytec, zlatník a medailér. Jeho kariéru možno rozdeliť na dve obdobia: od roku 1526 alebo skôr pracoval v Ríme a Benátkach ako rytec v spolupráci s poprednými umelcami, zatiaľ čo zvyšok života strávil ako dvorný zlatník kráľa Žigmunda I. Starého v Poľsku.
Jeden z prvých reprodukčných grafikov. Pôvodne sa vyučil za zlatníka, neskôr sa naučil pokročilé techniky rytia od Marcantonia Raimondiho. Nadviazal spoluprácu s Rosso Fiorentinom, ktorej výsledkom boli početné grafiky vrátane sérií Herkulove diela, Pohanské božstvá v nikách a Láska bohov. Rytec klenotov, navrhoval a odlieval medaily a vytváral reprodukčné rytiny podľa diel Rossa, Parmigianina, Giulia Romana, Baccia Bandinelliho, Raffaela, Tiziana, Michelangela a Perina del Vaga. Počas plienenia Ríma v roku 1527 utiekol do Benátok, kde zostal do roku 1537 a spolupracoval s Tiziánom a ďalšími. V roku 1539 sa dostal na dvor poľského kráľa Žigmunda I. Starého, pravdepodobne prostredníctvom Pietra Aretina a jeho kontaktov s okruhom kráľovnej Bony Sforzovej (1494 - 1557). Pracoval najmä na medailách, šperkoch a zlatníctve. V roku 1545. Caraglio bol vymenovaný za kráľovského zlatníka Žigmunda I. a pokračoval v službe aj za Žigmunda II. augusta. Po prijatí krakovského občianstva bol povýšený do rytierskeho stavu so šľachtickým patentom. Zomrel v Krakove, kde bol pochovaný v karmelitánskom kostole.
