Nikifor Krynicki, Matejkin práškový list z Krynice, 60. roky 20. storočia.

ceruzka, guľôčkové pero, papier, 28,6 x 20 cm (vzhľadom na paspartu) signované p.d.: NIKIFOR na zadnej strane: pečiatka autora typom "Veľký obdĺžnik": PAMIĄTKA Z KRYNICY NIKIFOR PAINTING; pečiatka autora v type "Nikifor biskup": NIKIFOR UMELEC/KRYNICA - WIEŚ, v dolnej časti opísaná: 1980 von Ferdynand Kijak-Sotowski, Krakau; Nach Nikifors (Viblet ) geschrieben von Andrzej Bachach ("Podľa Nikifora napísal Andrzej Banch").

pôvod: súkromná zbierka, Varšava
Dielo má posudok Bogdana Karského

Nikifor Krynicki, vlastne Epifaniusz Dworniak, sa narodil 21. mája 1895 v Krynici a zomrel 10. októbra 1968 vo Foluszi. Je predstaviteľom naivných, primitívnych maliarov. Bol lemkovského pôvodu (podľa svojej matky). Počas prvej svetovej vojny osirel. Po matke zdedil vadu reči a sluchu. Pre svoju skrytosť a "inakosť" bol izolovaný od spoločnosti, často vysmievaný a nepochopený. Po druhej svetovej vojne bol v rámci akcie "Wisła" trikrát presídlený na sever Poľska, ale s vytrvalosťou (pešo) sa vrátil do rodného kraja. Prvé známe diela Nikifora pochádzajú spred roku 1920. Prelom v jeho tvorbe nastal v roku 1930, keď ho objavil ukrajinský kapistický maliar Roman Turin. Ten predstavil Krynického diela parížskej umeleckej komunite. Prvou publikáciou o umelcovi bol text Jerzyho Wolffa v časopise Arkady v roku 1938, po ktorom nasledovala kniha Elly a Andrzeja Banachovcov, manželského páru výtvarných kritikov z Krakova, ktorí sa Nikiforom zaoberali v prvých rokoch po druhej svetovej vojne. Prvá výstava Nikifora sa uskutočnila v hale SARP vo Varšave na prelome januára a februára 1949. O deväť rokov neskôr sa Nikiforove diela predstavili svetu na výstavách v Paríži (1958), Amsterdame (1959), Bruseli (1959), Liege (1959), Haife (1960) a Frankfurte nad Mohanom (1961). Nikiforovým posledným mentorom bol maliar Marian Włosiński, ktorý sa postaral o zachovanie jeho diela.

Nikifora charakterizuje záujem o farbu, experimenty s perspektívou a malé rozmery jeho diel. Ako pracovný materiál mohlo umelcovi poslúžiť čokoľvek - staré úradné výtlačky, listy papiera zo zápisníka, obaly od potravín alebo kúsky kartónu. Práve vďaka tejto úspornosti materiálu je obojstranné použitie listu papiera bežným javom. Prvé kresby umelca ukazujú prácu na vlastnom remesle - vymazávanie, stopy po gume, vykresľovanie osí symetrie. Nikiforovou záľubou bola gréckokatolícka pravoslávna cirkev, čo možno vidieť napríklad v tzv. skicári archi- tektúry. Okrem krajiniek s pravoslávnym chrámom Krynicki najradšej zvečňoval to, čo mu bolo najbližšie - krajinky Krynice, v menšej miere Krakova a Varšavy, portréty priateľov a okoloidúcich. Častým motívom, ktorý možno nájsť v jeho dielach, sú železničné trate a železničné stanice, najčastejšie zobrazené na krajinnom pozadí. Jeho sebavedomie umelca potvrdzujú početné autoportréty, na ktorých sa zobrazuje ako maliar pri práci, kontemplujúci okolitý priestor. Najradšej používal akvarel a kvaš, nevyhýbal sa ani temperám a olejovým farbám. Pastelka sa v jeho dielach objavuje najčastejšie v jeho neskorom období. Jednotlivé architektonické prvky a postavy kontúroval čiernou linkou. Farebnosť je jednoduchá a odráža prírodný charakter okolia. Napriek tomu, že používal základné farby bez tónovania a gradácie, dosiahol vo svojich dielach pozoruhodný realizmus. Nikifor po sebe zanechal niekoľko tisíc diel (podľa niektorých zdrojov dokonca okolo 40 000).