Leonor Fini (1918 Buenos Aires – 1996 Paríž), „Komnata ozvien“ („La chambre d’écho“)

farebná litografia na ručne vyrábanom papieri Velin Arches;
Rozmery: 58 x 74 cm (vnútorné rozmery rámu)
číslované ceruzkou vľavo dole: „XCVI/C“, signované vpravo dole: „Leonor Fini“
Vydavateľ: Guigné Paris (Éditions Guigné alebo Éditions d'Art de l'Ibis);
Vytvorené v slávnom parížskom ateliéri Atelier Mourlot.
(Atelier Mourlot – založený v roku 1852 v Paríži, najvýznamnejšie centrum umeleckej litografie na svete, samotná značka dielne zaručuje najvyššiu kvalitu a prestíž vo svete zberateľstva.Práve tu tvorili takí velikáni ako Picasso, Matisse, Chagall, Miró či Braque. Fernand Mourlot pozýval umelcov priamo do dielne, kde im umožňoval experimentovať na litografickom kameni. Ich litografie sa vyznačujú neuveriteľnou hĺbkou farieb a precíznosťou, ktorá zachytáva každý pohyb umelcovho štetca či ceruzky.
Leonor Fini (1907–1996) nebola obyčajná umelkyňa – bola fenoménom. Narodila sa v Buenos Aires, vyrastala v Trieste a umelecky dozrela v Paríži, kde sa stala jednou z najvýraznejších a najnezávislejších osobností umenia 20. storočia.
Zatiaľ čo väčšina žien v kruhu surrealistov (ako Meret Oppenheimová či Carringtonová) zápasila s úlohou „múz“ mužských majstrov typu André Bretona, Fini kategoricky odmietla samotnú nálepku surrealizmu. „Nikdy som nebola surrealistkou. Môj svet patrí len mne,“ zvykla hovoriť. Žila podľa vlastných pravidiel: vo svojom parížskom byte bývala s niekoľkými mačkami (ktoré považovala za božstvá) a súčasne s dvoma partnermi, čím vytvorila jeden z najslávnejších milostných trojuholníkov tej doby.
Bola priateľkou Paula Éluarda, Maxa Ernsta, Georgesa Bataillea, Henriho Cartier-Bressona, Pabla Picassa, André Pieyre de Mandiarguesa, ako aj Salvadora Dalího a jeho manželky Gali. Cestovala po Európe autom Cartier-Bressona, ktorý počas jednej z týchto ciest vyfotil slávnu fotografiu nahé Fini v bazéne. Táto fotografia bola v roku 2007 predaná za 305 000 dolárov (čo je rekordná cena za jej dielo). Jej tvorba je zmesou erotiky, onirizmu, divadla a mytológie. Na Finiiných obrazoch a grafikách nie sú ženy pasívnymi objektmi túžby – sú to mocné postavy podobné sfingám, bohyne a kňažky, ktoré ovládajú svoje okolie.
Jej dielo – Komnata tajomstiev – je vynikajúcim príkladom pre Leonoru Fini charakteristického budovania atmosféry tajomstva, intimity a divadelného napätia. Umelkyňa pozýva diváka do uzavretého, súkromného sveta, v ktorom sa stiera hranica medzi snom a realitou.