Hanna Rudzka Cybis (1897–1988)
Portrét dievčatka, 30. roky
ceruzka/papier, 16,5 x 10,6 cm
sign. vpravo dole: HRC
Pôvod: zo zbierky Leszka Dutku
Umelecký talent Hanny Rudzkiej-Cybisovej objavila už v detstve jej matka. Budúca umelkyňa vo veku 14 rokov začala navštevovať súkromné hodiny kreslenia u maliara Władysława Barwického (žiaka Wojciecha Gersona) a Henryka Wiercińskiego. Súčasne študovala na filologickom gymnáziu v Lubline.
V akademickom roku 1917/1918 začala študovať na Škole výtvarných umení vo Varšave v ateliéri Miłosza Kotarbińského. Z finančných dôvodov musela po troch rokoch štúdium prerušiť. Čoskoro jej na pomoc prišiel jej príbuzný Feliks Hilchen, riaditeľ prístavu v Gdaňsku. Vďaka nemu sa Rudzka-Cybisová v roku 1921 vrátila k umeleckému štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Krakove pod vedením Ignacego Pieńkowského a Stanisława Dębického.
Od roku 1923 študovala v ateliéri Józefa Pankiewicza. Jedenásť Pankiewiczových študentov sa rozhodlo pokračovať vo svojom umeleckom hľadaní v Paríži. Táto skupina v roku 1923 založila Parížsky výbor, ku ktorému okrem nej patrili: Seweryn Boraczok, Jan Cybis, Józef Czapski, Józef Jarema, Artur Nacht-Samborski, Tadeusz Piotr Potworowski, Janina Przecławska-Strzałecka, Janusz Strzałecki, Marian Szczyrbuła, Dorota Seydenmann a Zygmunt Waliszewski. Podľa skratky „KP“ sa im neskôr hovorilo „kapisti“. Spoločne zbierali peniaze na cestu organizovaním umeleckých podujatí, plesov či lotérií. Finančnú pomoc dostali aj od Stefana Laurysiewicza, zberateľa umenia a priateľa Pankiewicza.
1. septembra 1924 členovia Parížskeho výboru odišli do Paríža. V tom istom roku, ešte pred odchodom z Krakova, sa umelkyňa vydala za Jana Cybisa, spolužiaka zo štúdia a jedného z kapistov. Spoločne si prenajali ateliér na Impasse du Rouet. Členovia skupiny Kapi študovali na parížskej pobočke krakovskej Akadémie výtvarných umení pod vedením Pankiewicza. Vyrazili tiež na plenéry na juh Francúzska, okrem iného do La Ciotat (1925) a Collioure (1926). Medzitým si rôznymi spôsobmi zarábali na živobytie – Rudzka-Cybisová napríklad kopírovala obrazy umelcov, ako boli Peter Paul Rubens či Paolo Veronese, aby si zarobila na živobytie.
V roku 1931 sa umelkyňa zúčastnila prvej výstavy kapistov v parížskej Galerie Zak a následne v Galerie Moos v Ženeve. V tom istom roku – po sedemročnom pobyte v Paríži – sa rozhodla vrátiť do Poľska (spolu s ďalšími členmi Parížskeho výboru).
Po návrate Rudzka-Cybisová predstavila svoje diela na výstave kapistov v Poľskom umeleckom klube, ktorú zorganizoval Karol Stryjeński. V roku 1933 sa vrátila do Paríža, kde zostala ešte dva roky. Prvá samostatná výstava umelkyne sa konala práve vo francúzskom hlavnom meste, v Galerie Renaissance[1]. V tom čase si tvorba maliarky získavala čoraz väčšie uznanie. V roku 1934 jej obrazy vystavené na výstave kapistov v Inštitúte propagácie umenia vo Varšave zakúpili Štátne umelecké zbierky.
V rokoch 1937–1939 umelkyňa viedla aj letné kurzy pre učiteľov na gymnáziu v Krzemieńcu. Na jeseň roku 1937 odišla na cestu po Taliansku, v tom istom roku sa vybrala aj do Paríža, kde navštívila Veľkú svetovú výstavu. V roku 1938 sa zúčastnila Výstavy poľského umenia v Carnegieho inštitúte v Pittsburghu.
Vývoj umeleckej kariéry Rudzkiej-Cybisovej prerušil vypuknutie vojny. Obdobie nacistickej okupácie strávila v Krakove, kde v kaviarni Plastyków – spoločne s Bronisławou Orkanovou-Smreczyńskou – zorganizovala „Samopomoc Koleżeńską“ (Kolegiálnu vzájomnú pomoc). V tom čase sa maliarka rozišla so svojím manželom. Pomáhala tiež skrývať Dorotu Seydenmannovú.
Po vojne sa zapojila do obnovy umeleckého prostredia. Podieľala sa na založení Zväzu poľských výtvarných umelcov(ZPAP), a to najmä na krakovskej pobočke ZPAP, ktorej sa stala podpredsedníčkou (1945) a následne predsedníčkou (1948–1950). Rudzka-Cybisová sa stala tiež prvou ženou v histórii Krakovskej akadémie výtvarných umení, ktorá zastávala profesorskú funkciu – v roku 1945 bola menovaná mimoriadnou profesorkou a v roku 1956 riadnou profesorkou na katedre maliarstva. V nasledujúcich rokoch sa najskôr stala prodekankou (1959–1960) a následne dekankou (1960–1962) na Katedre maliarstva.
