Jan Lebenstein, FIGURE AXIALE, 1960

122,0 x 61,0 cm - olej, plátno signované p.d.: LEBENSTEIN 60
signované na zadnej strane plátna p.g.: JAN LEBENSTEIN | figure axiale | 1960
p.d.: pečiatka s vyobrazením palety so štetcami

Séria Axiálne figúry priniesla Lebensteinovi - v tom čase mladému umelcovi - medzinárodné uznanie. V roku 1959 získal Grand Prix na prvom Bienále mladých v Paríži. Ďalším dôležitým krokom na jeho umeleckej ceste bola výstava v októbri 1961 v Musée d'Art Moderne de Ville de Paris, po ktorej nasledovala samostatná výstava v USA v galérii Chalette v New Yorku v marci/apríli 1962. Axial Figures prezentované na výstavách ocenila francúzska a americká kritika. "Dramaticky dekoratívne" a "nesmierne dojemné" boli len niektoré z výrazov, ktoré použil John Canaday v The New York Times na opis osových figúr poľského maliara. Podľa neho to už nie je len výstava - je to predstavenie, mystérium. Francúzsky kritik Jean-Albert Cartier, keď písal o Lebensteinovej výstave v Musée d'Art Moderne de Ville de Paris, povedal: jeho dielo si od amatéra vyžaduje ticho, trpezlivosť a zamyslenie. Človek musí stráviť veľa času, aby si zvykol na tento skamenený svet, na tieto stopy, na tieto kostry, ktoré sa vynorili z neurčitých miest a epoch a ktoré nás znepokojujú svojou prítomnosťou. Tieto pozostatky nejakej ošarpanej, rozpadnutej civilizácie, zvečnené vo vrstvách farby, sú ako ozveny vnútornej drámy, v ktorej o sebe neustále dáva vedieť smrť.

Kompozícia každého Lebensteinovho obrazu, vychádzajúca z osového predpokladu, podlieha pravidlám osobitej geometrie priestoru, čo dodáva týmto dielam istú prísnosť. Nočné vtáky, zuhoľnatené príšery, púštne terény sa neochvejne rozprestierajú nalepené na ploche plátna po oboch stranách centrálnej línie. (...) Toto napäté, hermetické, znepokojujúce dielo napriek tomu dýcha tajomstvom a poéziou. Má v sebe čosi podmanivé, čo nám znemožňuje prejsť okolo neho ľahostajne. Lebensteinova angažovanosť, ktorá o ňom dobre vypovedá, je úplným opakom bezideového umenia, ktoré praktizuje väčšina umelcov jeho generácie. "Hodnota života spočíva v rozvíjaní svojich možností," povedal, "bez ohľadu na akúkoľvek súťaž; dôležité je uvedomenie. (Jean-Albert Cartier, recenzia Lebensteinovej výstavy v Musée d'Art Moderne de Ville de Paris, in Combat, 25. septembra 1961, cit: Jan Lebenstein a kritika. Eseje, recenzie, spomienky, výber a kompilácia: Andrzej Wat, Danuta Wróblewska, Varšava 2004)

♣ k vydraženej cene sa okrem iných nákladov pripočíta poplatok vyplývajúci z práva autora a jeho dedičov na odmenu v súlade so zákonom zo 4. februára 1994 - Autorské právo a práva s ním súvisiace (droit de suite)



Jan Lebenstein (Brest Litovsk 1930 - Krakov 1999) študoval maľbu na Akadémii výtvarných umení vo Varšave v rokoch 1948 až 1954 u profesorov Eugeniusza Eibischa a Artura Nacht-Samborského. V roku 1955 sa zúčastnil na výstave vo varšavskom Arsenale. Počas štúdia sa priatelil s Mironom Białoszewským a v roku 1956 mal prvú samostatnú výstavu v Divadle na Tarczynskej ulici. V roku 1959 získal Grand Prix de la Ville de Paris na prvom Bienále mladých v Paríži a v tom istom roku sa natrvalo presťahoval do Paríža. Po sériách "kreslených figúr" (na milimetrovom papieri) a "hieratických figúr" z rokov 1955 - 1958 maľuje sériu "osových figúr" (1958 - 1962), ktoré vystavuje v Paríži a v USA. Zároveň v roku 1960 začína kresliť "karnety", akési denníky, ktoré v budúcnosti poskytnú motívy použité v obrazoch. V rokoch 1964 až 1965 maľuje "Bestiár", sériu štruktúrovaných archaických tvorov pripomínajúcich prehistorické vykopávky. Hneď potom do svojich obrazov uvádza ľudské a fantastické postavy, ktoré odohrávajú scény, ktoré nie sú ani mytologické, ani snové, často presiaknuté erotikou. V roku 1970 navrhuje vitráže pre Centre du Dialogue v Paríži. V roku 1971 získal francúzske občianstvo a v roku 1974 vytvoril kvaše inšpirované knihou Georgea Orwella Farma zvierat. V rokoch 1976 až 1989 pracuje výlučne kvašom a pastelom, pričom sa venuje mytologickým témam a námetom z Biblie: cykly ilustrácií ku Knihe Jób (1979) a k Apokalypse (1986) v nových prekladoch Czesława Miłosza. V roku 1989 sa vrátil k olejomaľbe (cyklus Pergamon). Umelec získal okrem iného Cenu Nadácie Alfreda Jurzykowského v roku 1976, Cenu Múzea Varšavskej arcidiecézy v roku 1985, Cenu Jana Cybisa v roku 1987.