Tadeusz Kantor, BEZ NÁZVU, 1966

49,0 x 64,0 cm - koláž, kartón nalepený na plátne signované p.d.: 1966 Kantor

K obrazu je priložený certifikát pravosti vydaný Galériou Starmach v Krakove.



Proveniencia:

- Uppsala Auktionskammare, Švédsko, aukcia 5 XII 2004, položka 340.

- Galéria Starmach, Krakov (certifikát).



Keď umelca omrzela abstrakcia a zdalo sa, že návrat k ilúzii maľby je nemožný, použil trik: do svojich obrazov zakomponoval reálnu hmotu a predmety, skutočnosť ukryl pod obal - odtiaľ pochádzajú slávne "embaláže". Odvtedy robil umenie zo všetkého. Metafyzika, hovorieval, musí mať svoju vlastnú fyziku a touto fyzikou môže byť najobyčajnejší odpad, všetka "realita najnižšieho rádu": vrecia, použité handry, papiere, dáždniky, súkromné poznámky.

Krystyna Czerni, Tadeusz Kantor: maľba a divadlo, BWA v Bydgoszczi, CRICOTEKA Centrum dokumentácie umenia Tadeusza Kantora v Krakove, Bydgoszcz 2002, s. 2.

♣ k vydraženej cene sa okrem iných nákladov pripočíta poplatok vyplývajúci z práva umelca a jeho dedičov na odmenu v súlade so zákonom zo 4. februára 1994 - Autorské právo a práva s ním súvisiace (droit de suite)

Tadeusz Kantor (Wielopole Skrzyńskie 1915 - Krakov 1990) študoval scénografiu na Akadémii výtvarných umení v Krakove v rokoch 1934 - 1939. V roku 1942 založil Podzemné divadlo, ktoré pôsobilo do roku 1944 a uviedlo dve predstavenia: "Balladyna" a "Návrat Odysea". Počas práce na predstaveniach sa sformovala skupina umelcov, ktorí v roku 1945 pod Kantorovým vedením vytvorili "Skupinu mladých výtvarných umelcov". Tá sa následne stala zárodkom experimentálneho divadla Cricot 2 (vzniklo v roku 1955) a druhej "Krakovskej skupiny" (vznikla v roku 1957). V roku 1947 bol Kantor na ročnom štipendijnom pobyte v Paríži; po návrate bol jedným z organizátorov Prvej výstavy moderného umenia v Krakove 1948/49. V rokoch 1950 až 1954 sa na výstavách nezúčastňoval. Od roku 1955 sa jeho tvorba uberala dvoma smermi. Na jednej strane bol aktívny ako maliar, tvorca "ambaláží" a od roku 1965 happeningov, na druhej strane sa venoval práci na postupných predstaveniach Cricot 2, z ktorých každé bolo umeleckou udalosťou, najmä od 70. rokov: "Mŕtva trieda" (premiéra 1975), "Wielopole, Wielopole" (1980), "Nechajte umelcov zomrieť" (1985), "Nikdy sa nevrátim" (1988); zomrel po poslednej skúške predstavenia "Dnes mám narodeniny" (premiéra 1991). Priebežne spolupracoval s galériami: Krzysztofory v Krakove (kde sídlilo aj divadlo Cricot 2) a Foksal vo Varšave. Od roku 1979 sa spolu s divadlom Cricot 2 zdržiaval najmä vo Florencii. Bol teoretikom umenia a divadla, autorom mnohých manifestov. Zúčastnil sa na medzinárodných výstavách najvyššieho rangu, napríklad Documenta v Kasseli (1959, 1965), Bienále v Benátkach (1960), Bienále v Sao Paule (1967). Okrem iného získal Cenu Rembrandta Goetheho nadácie, Bazilej 1978, medailu "Arts et Lettres" francúzskeho ministra kultúry 1982, Cenu Nadácie Alfreda Jurzykowského, New York 1982 a mnohé divadelné ocenenia.