Piotr Piecko, Natalia

Podpis PIECKO

Natália sedela v kaviarni a popíjala svoje obľúbené martini. Nikam sa neponáhľala.
V hlave jej zúrila búrka myšlienok a prsty sa jej točili jemným zlatým
prsteň s malým diamantom. Trblietal sa vo svetle lampy, akoby
pripomínal jej šťastie, ktoré mal symbolizovať. A predsa v jej srdci
nebola žiadna radosť.
"Malo by to byť inak," pomyslela si a cítila ťarchu myšlienok, ktoré sa s každým ďalším okamihom
sa stávala čoraz neznesiteľnejšou. "Chcela byť šťastná. Chcela
cítiť istotu." A predsa tu sedela a pozerala na prsteň, akoby to bol
na cudzinca, ktorý vstúpil do jej života bez pozvania.
Spomenula si na jeho tvár, keď pred ňou pred niekoľkými týždňami pokľakol. Usmievala sa,
plný nádeje. Ako mu mohla povedať, že sa niečo deje? Že v tom
namiesto lásky cítila úzkosť? - Možno sa len bojím... - zašepkala, hoci nevedela, či tieto slová
chcela ospravedlniť alebo presvedčiť svoje srdce. Vedela, že čas
na rozhodnutie sa krátil. Buď si prsteň navždy zloží, alebo si ho nasadí
a nechá ho, aby jej nanovo pripomínal život, ktorý možno nechcela.
"Nie je to strach," - povedala si nakoniec a cítila, že slzy
vlievajúce sa jej do očí. "Je to niečo hlbšie. Niečo, čo nemôžem ignorovať."
V ruke zovrela prsteň. Bol odvahou, ktorú teraz potrebovala,
stačila na to, aby zbúrali všetko, čo spolu doteraz vybudovali?
"Ženy z labyrintu"