Jan Ziemski (1920-1988), Interferencie, 1970

Vlastná technika, 35 x 80 cm, signované a datované na zadnej strane: JAN ZIEMSKI | 1970" a nálepka BWA v Lubline s popisom diela

Od polovice 60. rokov 20. storočia umelca nezmeniteľne fascinuje problematika vizualizácie priestoru, pohybu a svetla. Umiestňovaním sféricky ohnutých lamiel na rovinu konštruoval štruktúry, ktoré vyvolávali ilúzie, operoval jednotnými, sýtymi farbami, často kontrastnými. Novosť jeho obrazov-reliéfov spočíva vo vzájomnom prenikaní rytmických prvkov do zložitého priestoru diela. Vzniká tak dojem transparentnosti objektu, čo umocňuje čisto plastický zážitok. Striedaním bielej a zelenej farby a zvýraznením priestoru presne umiestnenými guľami vytvára dojem napätia a mimoriadnej dynamiky kompozície.

Jeden z popredných predstaviteľov tzv. materiálovej maľby. Umelecké vzdelanie získal počas štúdia na Slobodnej škole maľby a kresby Janiny Miłosiovej v Lubline (1942-46) a teoretické vedomosti o výtvarnom umení si upevnil štúdiom dejín umenia na Katolíckej univerzite Jána Pavla II. v Lubline. Bol spoluzakladateľom lublinskej skupiny "Zámok" (1956 - 1959), ktorá vznikla medzi miestnymi študentmi a bola považovaná za jednu z najzaujímavejších a najavantgardnejších poľských umeleckých skupín, do ktorej patrili Włodzimierz Borowski, Ryszard Kiwerski, Tytus Dzieduszycki a Jerzy Ludwiński. Ziemski sa aktívne zúčastňoval na mnohých súťažiach a umeleckých výstavách, ako napríklad Bienále priestorových foriem v Elblągu, Koszalinský plenér v Osiekach, Sympózium umelcov a vedcov v Puławy a mnohé ďalšie. Od 40. rokov 20. storočia sa zaujímal o astronómiu, kozmonautiku a vedecko-fantastickú literatúru. Začiatok jeho umeleckej dráhy je poznačený surrealistickými dielami, medzi ktorými boli častým motívom bábkové postavy (Mona Lisa, Semafor). Postupne začala jeho výtvarná technika dozrievať smerom k abstraktnejším formám, čo naznačuje fascináciu problematikou hmoty, ktorá sa odzrkadlila v tzv. formách, ktoré vytváral v sadre. Od polovice 60. rokov sa obrátil ku geometrickej abstrakcii a vytváral charakteristické kolážovité polopriestorové kompozície z tenkých, guľovito zakrivených, väčšinou čiernych, bielych a červených lamiel. Mnohé z týchto diel možno zaradiť do smeru op-art, využívajúceho zákony ilúzie, fyziológie a psychológie vnímania, teórie videnia a farby.