Teodor Axentowicz, Portrét ženy

Pastel, akvarel, kartón, 58 x 47 cm,
signované: T. Axentowicz.

Teodor AXENTOWICZ (1859-1938)
Maliar, pastelár, litograf. Vo svojej dobe bol jedným z najznámejších a najoceňovanejších poľských umelcov. Vzdelanie získal na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a potom si doplnil štúdium v Paríži, kde pobudol niekoľko rokov. Zúčastňoval sa na parížskych salónoch. V roku 1890 sa stal členom Société Nationale des Beaux-Arts. Niekoľkokrát vycestoval aj do Londýna. V roku 1895 sa vrátil do Poľska a natrvalo sa usadil v Krakove, kde ho vymenovali za profesora tamojšej Školy výtvarných umení (od roku 1900 Akadémie). Vyučoval tu nepretržite až do roku 1934, pričom dvakrát pôsobil ako rektor. Bol jedným zo zakladajúcich členov Spolku poľských umelcov "Sztuka", členom viedenskej "Secession" a prispieval do jej časopisu "Ver Sacrum". Úspešný bol najmä so svojimi idealizovanými zobrazeniami noblesných dám a pôvabnými detskými portrétmi. Maľoval aj žánrové obrazy. Bol jedným z prvých maliarov huculského regiónu a huculského ľudu. Maľoval olejom a akvarelom, po roku 1890 si osvojil techniku pastelu.

"Výstižnosť - toto slovo najlepšie vystihuje dominantu Axentowiczovej tvorby. Nie je tu nič jasné, krikľavé, vyťahujúce sa z priestoru. Miera všetkému vtláča svoju pečať, nezmieruje sa s príliš odvážnymi farebnými akcentmi, ani s rozhodnými, silnými tvarovými kontúrami, miera harmonizuje detaily do jemnej harmónie, ktorá pôsobí sústredene a pokojne. Axentowicz nečerpá najsilnejšie dojmy z prírody, zasahuje ho tvar ľudského tela a ľudskej postavy - predovšetkým hlava, konkrétne hlava ženy. Jeho vlastným druhom sú tie tak dobre známe hlavy zosmutnelých, zamyslených, zasnených, tichých, sladkých, anemických hláv budoárových žien, rozkvitnutých v skleníku, ďaleko od drsného náporu vetra a spaľujúcich lúčov slnka, žien, ktorých úplná pasivita je tajomstvom pôvabu, ktoré sú zbožňované ako kvety, ktoré sú objímané ako hodváb a čipky, ktoré majú so životom spoločné len to, že sú živé...". napísal Antoni Chołoniewski v časopise Svet v roku 1906.