olej na plátne, 90x70cm, sign.
V roku 2011 ukončil štúdium na Fakulte umenia Pedagogickej univerzity v Krakove obhajobou diplomu u Piotra Jarguša. Jeho diela sa nachádzajú v súkromných zbierkach doma i v zahraničí.
Ľudia na Łozińského obrazoch sú zvyčajne štíhle postavy bez tváre. Zachytávajúc nás ako čiarky v literárnom príbehu zo života , na plátne pokrytom farbou, autor rozpráva o nás, pričom hovorí predovšetkým o vzťahoch. Sám, ale nie osamelý. Veľký, ale malý. Čo je tieň? Je to naše Ego? Je to spôsob, akým o sebe premýšľame? Možno... Keď sme sami alebo si to myslíme, rastieme vo vlastných očiach. Obraz v našej hlave sa zväčšuje, karikuje. Naše presvedčenie o sebe samom má aj ďalší, oveľa väčší vždy iný rozmer. To všetko vrhá svetlo, aj keď sme k nemu otočení ...chrbtom. Na Filipových obrazoch je niekedy ťažké rozoznať, ktorým smerom to je. A to je dobre.
Alebo možno je toto vyžarovanie niečo, čo nás presahuje. Niečo nezávislé. Niečo, čo tu vždy bolo, čo sa vždy prejaví, keď to potrebujeme... Možno je to nádej, možno je to pre niekoho viera.... Naše tvary sa navzájom nespájajú, nekrižujú, neprelínajú. Na Lozinského obraze sme vždy oddelení. ...ale sme vždy sami? V určitej vzdialenosti od seba, akoby sme si MUSELI zachovať odstup. v dave, keď je viac proporcií postáv, sa vracajú na svoje miesto. Postava a jej tieň sa stávajú proporcionálnymi. akoby sme boli usporiadaní podľa našej blízkosti. v nadväznosti na tento myšlienkový smer je príbehom vzťahu napríklad obraz Sprievodca, kde už samotný názov ešte pred vzhliadnutím obrazu naznačuje, že ide o plátno o dialógu. O aký dialóg ide? Možno bez slov. Tu už je priestor pre našu interpretáciu toho, čo vidíme. dve postavy v dolnej časti plátna. sprievodca. je jedna určite staršia ako druhá? Skúsenejšia - určite, pretože sa opiera o palicu, ale to nemusí znamenať skúsenosť tela... možno len alebo toľko - rokov. alebo je to ukazovateľ? Ako v škole, keď nás učili zemepis? Možno je to poučka. Možno jednoduchý rozhovor. Niečo sa pre nás stáva ukazovateľom a tým, že sa vtelíme do inej postavy, sa stávame napríklad poslucháčom. Sme vedení. Učíme sa, ...vychádzajúc zo spodnej časti obrazu máme pred sebou obrovský priestor, neznáme miesto, ku ktorému ideme vlastným tem.... a smerom. V niektorých Filipových skorších dielach je to maľba surrealizmu a fantázie. autor nás zavedie na miesta, kde ešte nedávno pravdepodobne existoval život. Črepy budov, postavy, nedávno vztýčené zástavy... viery a pravdy. Všetko to tam pokrýva piesok a prach, ale na jeho plátna sa tam ešte občas vraciame. Opustené priestory, ošarpané zvyšky hmoty, rozbité symboly viery v čokoľvek alebo možno lešenie toho, čo malo byť trvalé. Cintoríny udalostí a miest, v ktorých sme žili. Posledné práce Filipa Łozińského sú stále experimentmi s priestorom. Návrat k farbám zeme a jej textúram. Znovu sa upokojuje a stáva sa teplým a tichým. Ideme na ne spoločne.
Možno zamrzneme v úžase, zastavíme sa uprostred kroku... že táto genialita, hoci niekedy vytvára karikatúry, nás STÁLE sprevádza...?
