Łukasz MADSEN (nar. 1997), Fresh, 2026

akryl, plátno, 160 x 100 cm, signované na zadnej strane

Narodil sa v roku 1997. Je umelcom mladej generácie. Počas štúdia na Katedre módy Varšavskej akadémie výtvarných umení sa zameral na textílie. Jeho umenie nadväzuje na fyzickú skutočnosť existencie tela, pričom surové plátno symbolizuje kožu. Týmto spôsobom sa vzťah divákov, ktorí s ňou prichádzajú do styku, stáva mimoriadne intímnym, akoby sa pozerali na nahého umelca. Jeho inšpiráciou je bolesť, v ktorej sa snaží nájsť zmysel. Vo svojej tvorbe sa umelec snaží odpovedať na otázky, ktoré ešte neboli položené. Umenie mu umožňuje ukázať krásu ľudského tela – plátna ako nedokonalého obrazu toho, čo sa nachádza v našom vnútri.

Vyhlásenie umelca:
Zo štúdia módneho dizajnu na Varšavskej akadémii výtvarných umení som si odniesol svoju lásku k tkanine, ktorá je mimoriadne plastická. Dá sa maľovať, vyrezávať, krútiť, modelovať a strihať. Vo svojich dielach sa často odvolávam na šitie, výšivku a celý proces tvorby odevov, od navrhovania a kreslenia strihov až po podšívku a finálnu úpravu.
Obzvlášť ma zaujímajú odkazy na telo a ľudskú kožu, ktorá je tiež akýmsi druhom odevu. Je to prvá vec, ktorú na nás vidia ostatní. Koža nesie stopy toho, čo ju formovalo. Rozpráva o traumách, bolesti, ale aj o kráse. Je mäkká, drsná, citlivá, tenká, hrubá, zamatová, presne ako tkaniny, napríklad vlna, hodváb či atlas.
Telo ma zaujíma vo svojej fyzickej hmotnosti. Hľadám to, čo nie je vidieť voľným okom. Rada skúmam rôzne tkanivá, ktoré sa nachádzajú vo vnútri. Na to používam techniky, zariadenia a lekárske zákroky. Moje obrazy často pripomínajú zdeformované ultrazvukové snímky, pričom výšivky a šitie symbolizujú jazvy. Fascinuje ma, že jazvy nie sú inervované.
Napínanie plátna na rám mi pripomína drapériu látky na manekýne. Je to okamih, keď obraz ožíva. Tieto dve veci existujú len spoločne, rovnako ako koža a kostra. V mojich obrazoch je rám často nielen lešením, ale plnohodnotným prvkom kompozície.
Základným nástrojom mojej práce sú ruky. Štetce mi pripomínajú akési predĺženie ruky alebo protézu, neviem s nimi pracovať. Maľovanie prstami ma približuje k plátnu a tým pádom aj k tematike mojej tvorby. Maľujem teda telom telo.
Najistejšie sa cítim pri práci s akrylovými farbami. Mojou obľúbenou farbou je čierna sadza. Farbu veľmi dlho rozotieram v rukách, až mi začne pripomínať suchú pastu. Až vtedy získam plnú kontrolu nad pohybmi a gestami. Anatómia prstov mi umožňuje dosiahnuť celý rozsah tvarov, od ostrých priamych čiar až po mäkké škvrny.
Vo svojich minimalistických kompozíciách balansujem na tenkej hranici medzi pravou a ľavou stranou, popredím a pozadím. Snažím sa zachytiť moment prelínania toho, čo je viditeľné, a toho, čo je skryté. Práve kontrasty vytvárajú celok, ucelenú kompozíciu.
Telo je pre mňa subjektívnym centrom vnímania, aktívnym subjektom, prostredníctvom ktorého zažívame a spoznávame svet.