Iwona Miliszewska-Nosko, Ikar II
Patinovaný bronz, kameň
Rozmery: 97 x 37 x 19 cm
Dielo signované,
Edícia: 10/15
__
Iwona Miliszewska-Nosko študovala na Fakulte sochárstva Akadémie výtvarných umení Jana Matejku v Krakove. V roku 2000 získala diplom s vyznamenaním v ateliéri profesora Józefa Sękowského. Je tiež absolventkou postgraduálneho štúdia divadelnej a televíznej scénografie (diplom u prof. Krystyny Zachwatowicz-Wajdy v roku 2002).
"Detstvo je jediné obdobie, ktoré v nás trvá celý život" (Ryszard Kapuściński). Tieto slová mi prichádzajú na um, keď sa pozerám na diela Iwony Miliszewskej-Nosko. Detstvo je výnimočné, pretože sa vracia hneď, ako dovolíme našim spomienkam ožiť - tak ako to robí autorka. Keď zavrie oči, dostane sa do čarovného sveta toho, čo bolo. Spomienky sú pre ňu silou, ktorá spúšťa mimoriadne kreatívne riešenia. Sochy, ktoré môžeme vidieť, odrážajú všetko, s čím je spojený čas jej detstva. Autorka ho vníma ako mimoriadne zintenzívnený emocionálny, zmyslový svet. Tento svet je plný veľkých snov, nespočetných nápadov, neochvejnej viery, že všetko sa môže stať. "V detskom svete môžete objaviť neznámu krajinu, vyliezť na najvyšší strom alebo sa stať kráľom" - ako hovorí samotná umelkyňa. Je to svet, ktorý sa nedá nahradiť ničím iným. Je jedinečný, neopakovateľný a... nekonečný! Môžete si ho znovu vytvoriť, keď zavriete oči alebo sa pozriete na sochy Iwony Miliszewskej-Nosko...
"V dnešnom svete cválajúcom vpred nie je ľahké nájsť vlastný rytmus,
priestor, v ktorom môžete zanechať vlastnú stopu. Krakovská sochárka Iwona
Miliszewska-Nosko takýto priestor našla. Pomocou citátov z vlastnej pamäti vytvorila v
z citátov vlastnej pamäti vytvorila v bronze svet detstva - svoj vlastný a zároveň univerzálny, v ktorom sa sama voľne pohybuje a zároveň nabáda k zanechaniu vlastnej stopy.
a zároveň nás pozýva, aby sme sa k nej pridali a pokúsili sa vytrhnúť naše vlastné bezhriešne detstvo zo zabudnutia.
Jej vlastné bezhriešne roky, keď bolo ešte všetko možné - keď na motýlích krídlach
motýlích krídlach, keď sme sa vznášali na veži vetra, keď sme sa hnali k obzoru, keď sme objavovali neznáme svety
objavovať neznáme svety, keď sme unavení z naháňania sa za babím letom zaspávali pod
lopúchovými listami.
Detstvo - dar veľký ako slnko, ktorý sme hrdo niesli, neuvedomujúc si jeho váhu. A
potom prišli roky ťažkej hry na život - dnes nám zostal len červený korálik. Len toľko?
Až toľko?"
- Aleksandra Orman
