Wiktor Gajda (1938), MAŁA NOSTALGIA, 1969

nikel, výška: 30 cm, šírka: 30 cm, hĺbka: 16 cm

V rokoch 1956 až 1962 študoval na Akadémii výtvarných umení vo Varšave a absolvoval Fakultu maľby. V roku 1968 Bożena Kowalska v katalógu výstavy Wiktora Gajdu napísala, že jeho expresívna, násilná, eroticky nasýtená maľba bola "výrazom protestu proti estetizmu [...] postimpresionistickej školy, ktorý bol študentovi Artura Nacht-Samborského cudzí". Veľmi skoro, už v roku 1969, však umelec vystavil svoje prvé sochy. Známy publicista Jan Zbigniew Słojewski vtedy v časopise Ty a ja ocenil ich "mimoriadnu disciplínu a precíznosť". Zároveň sa nechal zlákať k úvahám o estetike sochárstva: "Ak sa má vytesať hlava, tak taká, ktorá by bola zároveň reálna aj nereálna, naturalistická aj abstraktná, podobná ľudskej hlave a predsa iná, prekypujúca nejakým vnútorným dynamizmom. A presne také sú Gajdove hlavy" (Hamilton, Heads of Wiktor Gajda, "Ty a ja" 1969, č. 10).
Charakteristickým znakom tvorby Wiktora Gajdu je silná, takmer karikatúrna deformácia ľudského tela. Najčastejšie sochal hlavy, ktoré sú, ako v prípade "Mała nostalgia", metaforickými obrazmi ľudských bytostí. Rozhodujúce pre význam diel sú ich názvy, niekedy humorné alebo dokonca ironické. V názve jednej z neskorých sôch autor použil slovné spojenie "ondulácia tela". Zdá sa, že tento termín sa hodí na mnohé Gajdove realizácie a dokonale vyjadruje typ tvarovania sochárskej hmoty. Ako sám umelec priznal, humor je jedným z výrazových prvkov jeho sôch. Zároveň však vysvetlil: ,,V súčasnosti je to pre mňa veľmi dôležité: "Deformácia v mojich sochách je určite výsledkom vzbury. Sarkastický spôsob, ako sa vyrovnať s ľudskou bezmocnosťou tvárou v tvár neustálym myšlienkam na pominuteľnosť." (Nepotrebujem vízie iných ľudí. Wiktor Gajda o sebe v rozhovore s Krystynou Jermanowskou, "Pokaz", s. 23-24).
Vystavená busta je obojstranná. Tvár vytesaná na jednej strane bola modelovaná "klasickým" spôsobom, pričom boli zachované proporcie. Druhá "tvár" je silne deformovaná, neľudská. Celok môže byť umelcovým príbehom o dvojakej povahe človeka a nie nevyhnutne malej túžbe spoznať samého seba. Tieto tváre otočené opačnými smermi si napriek zrkadlovému povrchu sochy nevidia do očí.