NEMECKÁ ŠKOLA [19. storočie], sluha

Nemecká škola [19. storočie].

Služobník

technika: olej na plechu

rozmery: 31,5x26 cm/42x37 cm

nie je signované

Kov ako podkladový obraz zohrával menšiu úlohu ako plátno a drevo a používal sa takmer výlučne v rámci olejovej techniky. Najčastejšie sa používal medený, strieborný a olovený plech, menej často mosadz, oceľ alebo iné kovy. Plech sa najčastejšie používal ako podklad pre pohrebné maľby, epitafné dosky a reklamné maľby, napríklad nápisy, ochranné známky a podobne.

Kovové podklady sa používali aj v miniatúrnej maľbe a na malieb malých rozmerov, najmä v 17. - 18. storočí.

Plechové podmaľby sa vyznačujú veľkou hmotnosťou, ale pri malých formátoch majú aj výhody - trvanlivosť podkladu, nemožnosť negatívnych vonkajších vplyvov z opačnej strany a v prípade medených, mosadzných, olovených plechov reakcia s olejovým spojivom výrazne urýchľujúca schnutie maľby.

Umelci pracujúci touto technikou verili, že farba lepšie priľne k materiálu, ktorý na rozdiel od dreva a plátna nepodlieha zmenám spôsobeným vysychaním alebo vlhkosťou. Verili tiež, že kvalita jasných farieb sa nezmení, že zostanú večné.

Cose piccole - malé obrazy boli čoraz obľúbenejšie. Obrazy na medi priťahovali zberateľov a zakladateľov umeleckých kabinetov nielen v Ríme, ale aj v iných oblastiach Talianska. Náruživými zberateľmi boli napríklad toskánski vojvodovia Francesco I., Ferdinand a Cosimo II. de Medici. Zaujímali sa najmä o maľby na medi s mytologickými a alegorickými výjavmi. Z Talianska sa medená maľba čoskoro presunula do Holandska. Mnohí tamojší autori sa s týmto typom maľby zoznámili počas svojich ciest do Talianska a tieto poznatky využili po návrate domov, napríklad Jan Brueghel starší a Hendrick van Balen. Tieto zručnosti vo veľkej miere uplatňovali aj maliari mladšej generácie. Medzi ich obľúbené námety patrili takzvané "básne", teda výjavy z antickej mytológie alebo starovekej histórie. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia holandskí maliari dodávali svoje diela na nemecké kniežacie dvory v Düsseldorfe, Berlíne a Würzburgu, kde sa virtuózne maľby na medi mimoriadne cenili. Zvlášť sofistikovanou metódou bola maľba na medené plechy potiahnuté striebornou alebo dokonca zlatou fóliou. Nádherne trblietavý farebný efekt, badateľný najmä na čírych modrých, vizuálne mimoriadny, zaradil tieto diela medzi vyhľadávané, vzácne klenoty v zbierkach najnáročnejších zberateľov. Okrem toho sa tu zlaté a strieborné povrchy vnímali podobne ako pozlátené alebo postriebrené pozadia stredovekých malieb. Zlato bolo symbolom neba, nekonečna a večnosti a slnečnej žiary. Na druhej strane striebro vyžarovalo chladné svetlo, ktoré sa zvyklo prirovnávať k mesačnému svitu.

Meď ako podklad zostala v európskom maliarstve počas celého 17. a 18. storočia. Preukazovala odolnosť trvanlivého materiálu a stálosť, ktorá chránila krásu a žiarivosť farieb. Na rozdiel od malieb na kameni, ktoré sa v 16. storočí stali vrúcnou nádejou mnohých umelcov, spĺňala túžbu, aby dielo prežilo majstra, aby sa maľba stala večnou, čo väčšinou aj splnila.

V minulosti majstri maľovali na medené plechy, ktoré ako podklad pre maľbu kraľovali ostatným kovom až do polovice 18. storočia. Prvé maľby na kovových podkladoch sa objavili v 16. storočí v Taliansku. Najstaršie známe z nich sú od M. Caravaggia.

Meď sa vyrábala ručne až do konca 16. storočia. Neskôr sa začali vyrábať valcované plechy a v roku 1869 sa získala elektrolytická meď. Po očistení od oxidov sa vyhladená meď pokrýva nepriehľadnou olejovou maltou. Meď je citlivá na mastné kyseliny, preto sa na olejomaľbe po určitom čase objavia škvrny. Na maľovanie sa odporúča používať odkyslené alebo málo kyslé oleje a živice. Okrem medi sa od 18. storočia najčastejšie používal železný plech. Najvhodnejšie sú tie, ktoré sa vypaľujú v drevenom uhlí (nie v kokse), pretože menej hrdzavejú. V 19. storočí sa na maľovanie začali používať pocínované železné plechy, tzv. biele. Po očistení povrchu od hrdze a vyhladení sa plech natrie ľanovým lakom a vypáli nad ohňom. Potom sa natrie maltou. Povrch plechov by mal mať jemnú mastnotu, pretože priľnavosť malty je potom väčšia. Kovové dosky sa čistia zmesou alkoholu a kriedovej kaše s malým prídavkom amoniaku. Po tomto ošetrení sa na opláchnutú a vysušenú dosku nanesie tenko roztavená miniatúrna farba a následne olovnatá bieloba, ktorá vytvorí vhodné pozadie. Na základný náter nepoužívajte makovú ani inú olejovú bielobu. Pocínované alebo pozinkované železné plechy nie sú vhodné na natieranie. Najvhodnejším kovom na podklad na účely maľovania je hliník. Hliník je odolný voči kyselinám, menej odolný voči zásadám a nemá vplyv na schnutie olejových farieb. Pomocou eloxovania možno hliníkový plech pokryť oxidovým povlakom, ktorý prijíma olejové farby, ako aj kazeínové farby. Hliník je rozpínavejší ako železo, preto sa neodporúča urýchľovať schnutie malty a farby pridávaním sikatív. Mal by sa použiť pomalšie schnúci olej.