Roman KRAMSZTYK (1885-1942), Zátišie

olej, kartón, 54 x 83,5 cm;
signované na rube: Kramsztyk

Literatúra: "Roman Kramsztyk 1885-1942" [monografická výstava], Židovský historický inštitút, Galéria súčasného umenia Zachęta, 1997; Renata Piątkowska, "Between "Ziemiańska" and Montparnasse. Roman Kramsztyk", Varšava 2004.

Roman Kramsztyk začal svoje umelecké vzdelávanie vo Varšave a pokračoval v Krakove, kde študoval v ateliéri Józefa Mehoffera. Potom sa vzdelával v Mníchove a Berlíne. V rokoch 1910 až 1914 sa zdržiaval v Paríži, kde sa napokon usadil v roku 1922, ale do Poľska sa viackrát vrátil, často do Varšavy, kde napokon zahynul počas pacifikácie varšavského geta. Počas pobytu v krajine sa v roku 1917 zúčastnil na Prvej výstave poľských expresionistov, ktorú zorganizovala Spoločnosť priateľov výtvarného umenia v Krakove a ktorá bola manifestáciou tendencií poľského avantgardného umenia. Svoj čas delil medzi dve krajiny a aktívne sa zapájal do umeleckého života vo svojej vlasti. Roman Kramsztyk sa poznal s Henrykom Kunom, Leopoldom Gottliebom, Wacławom Borowskim a Władysławom Skoczylasom, ktorí spolu s ním vytvorili Združenie poľských umelcov Rytmus (Stowarzyszenie Artystów Polskich Rytm), združujúce umelcov z krakovských umeleckých kruhov aj tých, ktorí emigrovali do Francúzska a usadili sa v Paríži. Preto sa Roman Kramsztyk tiež považuje za umelca z okruhu Ecole de Paris. Vďaka pobytu v Paríži sa zoznámil s tvorbou francúzskych impresionistov, pričom si cenil najmä diela Paula Cézanna. Aktívne pôsobil v združení Rytmus, ktoré reprezentovalo klasický prúd v poľskej avantgarde 20. rokov 20. storočia.
Ponúkaná maľba spája obe tendencie, teda klasickú tému - zátišie - a odkazy na inšpiráciu Cézannovým dielom.
Renata Piątkowska píše: Kramsztyk určite "usilovne" študoval prírodu, ale s rovnakým zápalom študoval a obdivoval aj diela samotného Cézanna. Táto fascinácia dala vzniknúť sérii zátiší, ktoré patria k najzaujímavejším dielam v umelcovej tvorbe. Wacław Husarski dokonca nazval toto obdobie "Epopejou zátiší". O tom, aký silný bol Kramsztykov záujem o tento motív, svedčí skutočnosť, že sa na Jesennom salóne v roku 1913 rozhodol vystavovať len zátišia. (...) Zátišie s prirodzenou slobodou výstavby kompozície, formy a farby umožňuje maliarovi cvičiť si oko a ruku, donekonečna skúšať rôzne variabilné usporiadania. Jeho "tichý život" je spojencom umelcov, ktorí môžu donekonečna skúmať vzájomné vzťahy telies a farieb. Možno Kramsztyk pristupoval k svojim zátišiam ako k cvičeniu, najmä preto, že v jeho neskoršej tvorbe sa predmet takmer vytráca alebo sa stáva jedným z prvkov obrazu, ako napríklad v dielach Gurmán, Básnik alebo Veštec. V kompozícii, farebnosti, forme aj motíve Kramsztykových zátiší nachádzame inšpiráciu a vzor prevzatý z Cézannových diel" (s. 81 - 82).