Stanisław Ignacy Witkiewicz, PORTÉT EUGENIE DUNIN-BORKOWSKEJ, BOJ KNIŽA S DUCHOM TMY, 1912

56,8 x 46,1 cm – uhlie, ceruzka, béžový papier

signatúra vľavo dole ceruzkou: Ignacy Witkiewicz

Na zadnej strane vpravo značka výrobcu papiera Ingres;
na tzv. „zadnej strane“ dve nálepky z výstavy (s nesprávnym katalógovým číslom, malo by byť: I 159; tlač, perom):
– Stanisław Ignacy Witkiewicz | (1885–1939) | Národné múzeum vo Varšave | XII 1989 – II 1990 | katalóg č. I 161;
– I. 161. EUGENIA DUNIN-BORKOWSKA, 1912 | s tieňom | súkromná zbierka, Varšava.

K obrazu je priložený odborný posudok Dr. Anny Żakiewiczovej zo septembra 2026.



Witkacy už od raného mládí preukazoval výnimočný talent pre portrétnu maľbu – maľoval vlastné podobizne aj podobizne svojich najbližších príbuzných. V roku 1912 začal maľovať aj podobizne blízkych známych, pričom hlavnými modelmi umelca sa stali jeho priatelia – slávny antropológ Bronisław Malinowski a Eugenia Dunin-Borkowska. Postava tejto zakopanskej organizátorky spoločenského života a neúspešnej herečky hlboko prenikla do literárnej aj výtvarné vízie umelca: stala sa predlohou pre markízu Martu de Monfort v románe 622 pádov Bunga, čiže Démonická žena, a v neskorších rokoch aj spoluautorkou drámy Mister Price.
Witkaceho tvorivé nadšenie z roku 1912, ktoré vyústilo do sérií olejných obrazov a kresieb uhľom, bolo podmienené skúsenosťou s psychoanalýzou, ktorú umelec a Eugenia absolvovali u prvého poľského freudistu, dr. Karola de Beauraina vo vile Oksza v Zakopane. Analýza hlbokých psychických stavov a expresívne predpoklady modelky sa stali kľúčom k ich spoločným sedeniam. Neobyčajne plastická tvár Eugenie, jej výrazné modré oči a herecký talent jej umožňovali bez námahy stvárňovať postavy vytvorené Witkacym. V závislosti od vízie umelca sa stávala majestátnou dominou, elegantnou dámou alebo ženou plnou strachu, únavy či perverznej koketnosti, čím stelesňovala premenlivosť ľudskej povahy.
Z niekoľkých desiatok portrétov Eugénie Duninovej-Borkowskej, známych z fotografických reprodukcií, sa dodnes zachovalo len zopár. Každý z nich predstavuje zberateľskú raritu, nielenže zachytáva osobu, ktorá bola v živote umelca zaujímavá a dôležitá, ale aj dokumentuje jeho tvorbu z obdobia mládí a zároveň predstavuje proces formovania sa talentovaného portrétistu, ktorý v neskoršom živote často vytváral početné varianty portrétu jednej osoby, najmä žien, ktoré mu boli blízke.
Podľa odborného posudku dr. Anny Żakiewiczovej

Pôvod: Portrét pochádza priamo zo zbierok rodiny modelky.
Obraz bol vystavený, spomenutý a reprodukovaný okrem iného v: – Wojciech Sztaba, Stanisław Witkiewicz. Ztracené obrazy a kresby z obdobia pred rokom 1914 podľa originálnych fotografií zo zbierok Konstantyho Puzyny, Varšava 1985, repr. 91;
– Stanisław Ignacy Witkiewicz 1885–1939. Katalóg maliarskych diel, zostavila Irena Jakimowiczová v spolupráci s Annou Żakiewiczovou, Varšava 1990, poz. I 159.

Stanisław Ignacy Witkiewicz (Varšava 1885 – Jeziory na Volyni 1939) sa vzdelával doma pod vedením svojho otca, Stanisława Witkiewicza. V roku 1903 zložil maturitu vo Ľvove. V roku 1904 začal cestovať, okrem iného do Viedne, Talianska, Mníchova, Paríža a Londýna. V rokoch 1904–1910 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove u prof. Józefa Mehoffera, pričom štúdium občas prerušoval štúdiom u Władysława Ślewińskiego. V roku 1914 odišiel s expedíciou Bronisława Malinowského do Austrálie, odtiaľ priamo do Petrohradu, kde sa po vypuknutí prvej svetovej vojny prihlásil do ruskej armády. V Rusku bol svedkom boľševickej revolúcie. 
Po návrate do vlasti v roku 1918 sa stal členom skupiny „Formisti“, s ktorou vystavoval v rokoch 1918–1922. Vo svojej maliarskej tvorbe z tohto obdobia sa najviac priblížil k realizácii vlastnej teórie Čistej formy, ktorú sformuloval počas vojny (tá sa vzťahovala aj na drámu). Spolu s Leonom Chwistkom bol hlavným teoretikom tohto zoskupenia. Po roku 1924 pôsobil ako jednočlenná „Portrétna firma S. I. Witkiewicz“, ktorá vytvárala portréty na objednávku. Zároveň pokračoval v literárnej (dramatické diela, romány) a filozofickej tvorbe, predovšetkým sa však venoval „umeniu života“, ktoré spájalo všetky formy jeho činnosti a ktoré bolo docenené až na sklonku 20. storočia. Spáchal samovraždu na začiatku druhej svetovej vojny, deň po sovietskej agresii proti Poľsku.