Rozmery: 49 x 36 cm (vnútorný rozmer paspartu)
signované vpravo dole: „Piramowicz“
Pôvod
súkromná zbierka, Poľsko
Životopis
Začala študovať maliarstvo u Miłosza Kotarbińského, v čom od roku 1904 pokračovala na Varšavskej škole výtvarných umení pod vedením Karola Tichyho. V rokoch 1910–1912 študovala na Škole dekoratívneho umenia v Drážďanoch. Súčasne zdokonaľovala svoje remeselné zručnosti vytváraním kópií známych diel veľkých majstrov vystavených v miestnych galériách. Z tohto obdobia sa zachovala kópia Raffaelovej Sixtínskej Madony.
V decembri 1912 odišla spolu so svojou priateľkou Sarou Lipskejovou – všestranne nadanou umelkyňou, sochárkou, maliarkou a dekoratérkou (v súkromí múzou Xawereho Dunikowského) – do Paríža. Väčšina historikov umenia uvádza ako dôvod odchodu, v súlade s Edwardom Waligórom (katalóg krakovskej výstavy Zofie Piramowiczovej z roku 1972), sklamanie v láske zo strany Kazimiera Przerwy-Tetmajera, ale nezdá sa, že by to bol jediný dôvod. Zasnúbenie s Tetmajerom bolo zrušené a obnovené viac než raz, a napriek tomu obaja zostali priateľmi až do básnikovej choroby. Dôležitú úlohu teda musela zohrať túžba pracovať v umeleckom hlavnom meste Európy – Paríži – a láska k cestovaniu vo všeobecnosti. Je známe, že po príchode do Francúzska bola v kontakte s Władysławom Ślewińskim, pravdepodobne ho navštívila v Bretónsku. Ako uvádza rodina umelkyne, Ślewiński jej poskytol technické rady, čo však nemalo výrazný vplyv na spôsob maľovania Piramowiczovej.
V Paríži sa Zofia Piramowicz spriatelila s Olgou Boznańskou, s ktorou sa spoločne angažovala v spoločenskom a kultúrnom živote v kruhu poľských umelcov.
Po prvej svetovej vojne veľa cestovala po Francúzsku (Nicea, Biarritz), do Talianska (Benátky), Španielska (Madrid, Toledo, Segovia, Andalúzia) a do krajín Maghrebu: Alžírska, Maroka a Tuniska (Tunisko). Navštevovala aj Poľsko.
Zamilovala si orientálny folklór, nadviazala miestne priateľstvá a začala sa učiť arabčinu. Svoje cesty dokumentovala štetcom a objektívom, pričom používala skladací vreckový fotoaparát Kodak Vest Pocket na čiernobiele negatívy vo formáte 6,5 x 4 cm.
Vystavovala na výstavách Salon des Independants, Salon de Tuileries a Salon d’Automne (ako Societaire – členka združenia) a v parížskych galériách Barbazanges, Montaigne, d’Olympia, ako aj vo výstavných sálach spoločnosti „ORBIS“ v Paríži. Maľovala krajiny, žánrové scény, ľudské typy a kvety, ale aj karikatúry. Mnoho obrazov Z. P. z medzivojnového obdobia sa dostalo do rúk zberateľov v USA. Zdobili aj byty parížskych osobností (napr. Antoina Cierplikowského).
V roku 1972 zorganizovalo Etnografické múzeum v Krakove (riaditeľ Edward Waligóra, kurátor dr. Janusz Saryusz-Kamocki) monografickú výstavu Zofie Piramowiczovej, pričom osobitný dôraz kládlo na jej maliarsku tvorbu dokumentujúcu folklór Maroka a ďalších krajín Maghrebu. Vystavená bola aj bohatá zbierka, ktorú zhromaždila Zofia Piramowiczová a ktorá pozostávala z ľudových krojoch, šperkov a drobných úžitkových predmetov z tejto oblasti – v súčasnosti sa nachádza v zbierkach Etnografického múzea v Krakove – darom rodiny umelkyne. Čestnú záštitu nad výstavou prevzal Jeho Excelencia veľvyslanec Marockého kráľovstva vo Varšave.
V súčasnosti je jedno z najvýznamnejších diel Zofie Piramowiczovej, zobrazujúce trhovisko Jemaa el-Fnaa v 30. rokoch 20. storočia, (olej na plátne) vystavené v múzeu v Pont-Aven na výstave „Les Artistes Voyageuses 1880–1944“ v Evian-les-Bains/Pont-Aven v rokoch 1922–1923 (kurátorka Arielle Pelenc). Výstava je otvorená do 5. novembra 1923.
V súčasnosti prebiehajú vo Francúzsku a v Poľsku vedecké výskumy zamerané na životopis a tvorbu Zofie Piramowiczovej, po ktorých ukončení možno očakávať čo najúplnejší katalóg diel tejto umelkyne.
