Tadeusz Kantor (1915-1990), Pamäťový stroj, 1975

Návrh scény pre predstavenie.
Fotografia na barytovom papieri. Veľkosť: 18 x 24 cm
Podpis z odtlačku: p.g.: T. Kantor, 1975, pamäťový stroj
Na zadnej strane: pečiatky ateliéru a galérie

Tadeusz Kantor (1915 Wielopole Skrzyńskie - 1990 Krakov). Avantgardný umelec, maliar, kresliar, teoretik umenia, scénograf a režisér, autor happeningov, významný reformátor divadla 20. storočia, jedna z najvýznamnejších postáv umeleckého života v Poľsku. V rokoch 1934 až 1939 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove. Počas okupácie založil Podzemné nezávislé divadlo, v ktorom inscenoval hry Balladyna (1943) Juliusza Słowackého a Návrat Odysea (1944) Stanisława Wyspiańského. Spoluzakladateľ Skupiny mladých výtvarných umelcov (Grupa Młodych Plastyków), ktorá združovala avantgardných umelcov z Krakova. V roku 1948 spoluorganizoval Prvú výstavu moderného umenia v Krakove, kde vystavoval metaforické obrazy. Od polovice 40. do polovice 70. rokov 20. storočia navrhoval kulisy a kostýmy pre profesionálne divadlá. V rokoch 1950 až 1954 sa stiahol z oficiálneho umeleckého života na protest proti doktríne socialistického realizmu. V roku 1955, nadväzujúc na predvojnové Divadlo umelcov Cricot, založil spolu s Mariou Jaremou a Kazimierzom Mikulskim Divadlo Cricot 2. V roku 1957 spolu s ďalšími umelcami reaktivoval Krakovskú skupinu. V rámci Divadla Cricot 2 vytvoril na základe hier Stanisława Ignacyho Witkiewicza Autonómne divadlo(Mątwa, 1956), Divadlo Informel (W małym dworku, 1961), Nulté divadlo (Wariat i zakonnica, 1963), Divadlo Happening (Kurka wodna, 1967), Nemožné divadlo (Nadobnisie i koczkodany, 1973). Kantor sa pri tvorbe obrazov inšpiroval najnovšími trendmi vo svetovom umení, s ktorými sa stretol počas svojich početných zahraničných ciest vrátane Paríža a New Yorku. Na základe týchto skúseností vytvoril obrazy v prúde informelu, dadaizmu či napokon obrazy odkazujúce na konceptuálne umenie. Začiatkom 60. rokov 20. storočia úplne rezignoval na zobrazovanie reality a okrem iného sa venoval svojej originálnej myšlienke ambaláží. Od roku 1965 realizoval množstvo umeleckých akcií a happeningov, spolupracoval s galériou Foksal vo Varšave (okrem iného Panoramatický morský happening v roku 1967, Lekcia anatómie podľa Rembrandta, 1968). V roku 1975 vyhlásil manifest Divadla smrti, realizoval legendárne predstavenie Umarła klasa (Mŕtva trieda). V 80. rokoch 20. storočia s divadlom Cricot 2 uviedol ďalšie slávne predstavenia Wielopole, Wielopole (1980), Nech umelci zomrú (1985) a Nikdy sa nevrátim (1988). V tomto období nastal aj výrazný obrat v jeho maliarskej tvorbe - návrat k figuratívnej maľbe. Na sklonku života vytvoril okrem iného výrečný cyklus obrazov Ďalej nič, v ktorom zúčtoval s vlastným životom a dielom. V roku 1990 Kantor pripravil svoje posledné predstavenie Dnes mám narodeniny, ktoré po umelcovej smrti uviedlo divadlo Cricot 2.