Wlastimil Hofman (1881 Praha - 1970 Szklarska Poreba), Modlitba, 1924.

olej, plátno, 68,5 x 100 cm
Signované a datované na rube: Wlastimil Hofman / 1924

"Moje umenie sa rozvíja okolo modlitby, okolo kontaktu ľudského ducha s Bohom (...) modlitba ducha a tela sú najvyššie ľudské prejavy, najhodnejšie zobrazenia v umení".
Wlastimil Hofman
Denník, 27. júla 1915

Tvrdenie, že tvorba Wlastimila Hofmana sa sústreďovala na náboženskú maľbu, je nanajvýš opodstatnené, ale všeobecné a trochu povrchné v spracovaní umelcovej tvorby. Kľúčom k jeho pochopeniu sú slová samotného umelca, ktorý uviedol, že bol "maliarom myšlienok a zážitkov".
(B. Czajkowski, Portrét z pamäti, Vroclav 1971, s. 137). Hofman symbolicky zobrazuje citovú sféru svojich modelov, jednoduchých a životom skúsených ľudí, ktorých vníma ako úprimných a autentických. Predovšetkým však treba umelcove obrazy čítať ako akúsi maliarsku autobiografiu, v ktorej sa ako v zrkadle odráža citlivý a vášnivý maliarsky duch a intelekt. Hofman nás o tom nenecháva na pochybách, čo potvrdzuje aj zápis, ktorý umelec urobil 19. septembra 1956 v Szklarskej Porębe (citované podľa Wlastimil Hofman. Autobiografia, Varšava 2020, s. 9):
"V mojich obrazoch nájdete celú moju minulosť
Podané prísne najvernejším spôsobom,
V cnostnej kráse a hriešnych škvrnách,
Aj v tých najmenších detailoch života".

Hofman bol hlboko duchovne založený človek a jeho religiozita sa zmenila k lepšiemu najmä po návrate do Poľska po emigrácii počas druhej svetovej vojny. Duchovný prvok v maliarskej tvorbe rezonoval už v jeho raných dielach a sprevádzal ho po celý ďalší život. Stanisław Przybyszewski ho pokrstil ako "poľského Fra Angelica" (Kolektívna výstava diel W. Hofmanna v Prahe, "Sztuki Piękne" 1924-1925, č. 4, s. 193). Zlomovým momentom bola určite realizácia obrazu s názvom "Vyznanie" (1906), ktorý je dnes v
zbierke Národného múzea vo Varšave. Umelec bol verný raz zvolenému smeru, vyplývajúcemu z osobných skúseností a presvedčenia: "Cesta k najvyššiemu cieľu v umení vedie cez neustále a stále hlbšie siahanie k vlastnému ja, a teda neopustiť túto cestu pod žiadnou zámienkou, aj keď sa proti nám sprisahá celý svet. Som presvedčený, že všetko, čo sa robí bez presvedčenia - v záujme takzvanej módy -, sa skôr či neskôr musí zrútiť, pretože taký je poriadok vecí."
(B. Czajkowski, op. cit., s. 139). O niekoľko rokov neskôr si zapísal: "Už dávno som pochopil, že čím vyšší je duch, tým ťažší bude jeho kríž, a že týmto krížom je spása. Len prostredníctvom očisťujúceho utrpenia každý tvorca s Božou pomocou pozdvihuje svoje stvorenie vyššie. Iná cesta neexistuje. Lenivosť ducha je tu, na zemi, najväčším hriechom" (Szklarska Poręba, 7 II 1951, cit. podľa Wlastimil Hofman..., op. cit. s. 26). Akoby na potvrdenie týchto hlboko zakorenených názorov umelec tvoril takmer nepretržite, dokonca aj vtedy, keď už bol chorý, a plnil svoje plátna madonami, anjelmi, svätcami, obrazmi modliacich sa starcov a detí. Dojímavo zobrazoval melancholické snenie, zápal sŕdc, konfrontoval starobu s mladosťou a dotýkal sa tém súvisiacich s eschatologickými otázkami. Tieto realizácie sa líšia od typických náboženských zobrazení venovaných chrámom. Ikonograficky sa často obmedzujú na jediný atribút, symbol, ostatné sa dotvára v očiach diváka, rozprávanie sa odohráva vo svetskom kostýme.
Na ponúkanom obraze Hofman použil motív a kompozičné usporiadanie, ku ktorému sa často vracal - s postavou starca ponoreného do kajúcej modlitby, ktorému asistuje anjel s črtami dieťaťa. Dievča pózujúce umelcovi ako nebeský strážca sa objavuje aj v diele vytvorenom o rok skôr a kompozične rozšírenom o ďalšiu ženskú postavu - porov: "Staroba", 1923, olej, preglejka, 110 x 150 cm, signované a datované l. d.: "Vlastimil Hofman 1923", zbierka Múzea stredného Pomoranska v Słupsku, inv. č. MPS-M/23. Na obraze Hofman tiež drží v rukách kadidlo, symbolizujúce očistenie od hriechov a modlitbu stúpajúcu k nebu ("Nech moja modlitba ako kadidlo stúpa k tebe" - Ž 141, 2). Obsadenie dieťaťa do úlohy anjela nie je náhodné, vysvetlil podrobne umelec: "Ústa dieťaťa hovoria pravdu, krásu a dobro - to je prirodzenosť dieťaťa a zároveň každého dieťaťa - je to zrkadlo smrti, tej smrti, ktorá sa tak často vyskytuje na mojich obrazoch. (...) Na ich tvárach nie sú žiadne masky, a predsa je ľudská tvár základným materiálom väčšiny mojich kompozícií." (B. Czajkowski, op. cit., s. 138). Dieťa tu teda vystupuje ako sprievodca ešte nepoškvrnený hriechom, ktorý na poslednej zákrute na ceste životom odhaľuje pravdu. Postava starého človeka je tiež jedným z jeho obľúbených motívov uchopených štetcom na plátne: "... rád maľujem ľudí, ktorí žijú mimo hlavného prúdu života. Napríklad starých ľudí bez domova, žobrákov, tulákov. Ľudia bez dneška a zajtrajška. Poznajú život lepšie, majú menej čo stratiť. Robia to, čo chcú.
Sú prirodzenejší, autentickejší a hlavne nezávislí. A práve preto ma zaujímajú viac." (Tamže). Pre Hofmanove obrazy je po formálnej stránke charakteristický trochu fotografický spôsob rámovania obrazu, v ktorom siluety zarámované v polohe polotovaru vypĺňajú veľkú plochu plátna
a takmer akoby "vystupovali" z rámu, zatiaľ čo krajinné časti sú zredukované na minimum. Kľúčový je samotný predmet, naratívnosť zobrazenia.
Prezentované dielo pochádza z najlepšieho, predvojnového obdobia Hofmanovej tvorby. V plnej miere realizuje predpoklady, ktoré si maliar stanovil a ktorým zostal verný. Poteší svojím kresliarskym a farebným cítením a ukazuje umelca ako vynikajúceho pozorovateľa, ktorý zručne vyjadruje psychologickú podstatu postáv, ktorý je vlastne "maliarom myšlienok a zážitkov".

Obr. 1. Wlastimil Hofman, "Staroba", 1923, zbierka Múzea stredného Pomoranska v Słupsku, zdroj - Dzieła czy kicze, ed. E. Grabska, T. S. Jaroszewski, Warszawa 1981, s. 415

Obr. 2. Hofmanov obraz prezentovaný počas výstavy v Dome umelcov v Krakove v roku 1925, zdroj - NAC (fragment), ref. 310113226, [prístup 22. 12. 2022].