Olga Boznańska (1865 Krakov - 1940 Paríž), Portrét vojvodkyne Jadwigy zo Sanguszky Sapieżyny

olej, kartón, 70,5 × 48 cm v ľahkom ráme

Pôvod:
- Súkromná zbierka, Poľsko

Obraz bude zaradený do katalógu raisonné obrazov Olgy Boznańskej
ktorý pripravujú Urszula Kozakowska-Zaucha (Národné múzeum v Krakove) a Ewa Bobrowska-Jakubowska.

"Čo som namaľovala v tých rokoch v Paríži? Tie isté veci ako dnes. Predovšetkým portréty. Živý človek je pre mňa vždy zaujímavejší ako všetky tie kombinované knihy a dekantéry."
Olga Boznańska, citované podľa Junius, U Olgi Boznańskiej w Paryżu, Tygodnik Ilustrowany 1938, č. 42, s. 806.

"Maliar, ktorý nie je 'rodený psychológ', t. j. človek, ktorý intuitívne vyciťuje psychické hodnoty, nikdy nedokáže prekročiť hranicu vytvárania plastických, formálne verných podobizní v portréte a premietať doň nanajvýš svoj vlastný temperament. No Olga Boznańska má práve mimoriadne citlivý aparát na objavovanie melódie duše.... "Nerezonuje", nepozastavuje sa nad sociálnym postavením modelu, nepýta sa, kto stojí pred ňou - básnik, bankár alebo politik -, ale po špičkách sa dostáva akoby do "vnútornej komnaty" portrétovaného, aby maliarsky fenomén svojho diela nasýtila melódiou, ktorú tam počuje, tým najtajnejším rytmom duše, ktorú už neruší hluk každodennej drámy existencie - jej neustálym a vždy novým, vždy odhaľujúcim príbehom o človeku".
Z. L. Z., U plastyków [výstava v Salóne národnej spoločnosti krásnych umení],
"Kurier Warszawski" 1927, č. 214 (večerné vydanie), s. 2.

Jadwiga Klementyna z rodu Sanguszka Sapieżyna (1830 Krakov - 1918 tamže) - dcéra kniežaťa Władysława Hieronyma Sanguszku z Pogońa Litewského erbu a kňažnej Izabely Márie Lubomirskej Sanguszkovej z Drużyny erbu. Ako dvadsaťdvaročná sa vydala za knieža Adama Stanislava Sapiehu (1828 - 1903), ktorého majetkom bol aj hrad Krasiczyn, ktorý bol od roku 1944 v rukách Sapiehovcov. Adam a Jadwiga mali šesť vlastných potomkov vrátane syna Adama Stefana Sapiehu (1867 - 1951), ktorý sa neskôr stal krakovským biskupom. Výsledkom dlhodobého romániku medzi manželom Jadvigy Sapieżyny a jej mladšou sestrou Helenou boli dve deti. Dievčatko poslali na výchovu do Francúzska, zatiaľ čo chlapca, Jána Piotra Sapiehu (1865 - 1954), sa vojvodkyňa rozhodla uznať a vychovávať ako vlastného potomka. V roku smrti Jadwigy Sapieżyny vyšli v Krakove tlačou spomienky venované osobe vojvodkyne, v ktorých otec Czesław Bogdalski napísal: "Rozvíjala zvláštne vlastnosti, ale nad všetkými bola očarujúca skromnosť. Aj keď vstúpila do sveta, vánok sveta nikdy nezakalil jej zmysel pre skromnosť. Bol v nej, ako mi povedal knieža Adam, jej manžel, ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia, zmysel pre presnosť a zdravie, ktoré prenikali všetky jej činy." (Cz. Bogdalski, "Jadwiga ze Sanguszków księżna Adamowa Sapieżyna. Wspomnienie pośmiertne", Kraków 1918, s. 5).

Vzpriamená postava v type reprezentačného portrétu, tesne vypĺňajúca rám, skromné oblečenie, oživené len zlatými náušnicami v ušiach, oči odvážne a sebavedomo upreté pred seba - takto videla Olga Boznańska vojvodkyňu Jadwigu zo Sanguszky Sapieżyny počas svojich prvých portrétnych sedení. Tento obraz je dobrým príkladom realizácie, maliarskej konvencie, pre ktorú bola umelkyňa tak vysoko hodnotená umeleckou kritikou: "Obraz, hoci pôsobí dojmom rozostrenia a je udržiavaný v neutrálnych nuansách, je nápadný svojou mimoriadnou psychologickou silou. Je to skutočný výkon: dať psychologický rozmer maľbe s rozostrenými formami, obľubujúcej neutrálne tóny." (R. Chabrié-Tomaszewicz, L'Art polonaise à Paris. [...] II. Les artistes polonais [Salon de la Société nationale des beaux-arts], "La Pologne politique, économique, littéraire et artistique" 1920, sem. I, s. 393). "Všetky formy sa tu zdajú byť rozpustené, v pochmúrnom šere; plastická vypuklosť hmoty je zmazaná a len tvár ukazuje svoj výraz s maximálnou diskrétnosťou, ale aj silou. Sú to rafinované portréty, koncipované vo veľkom štýle, vo farebnosti, ktorá je úsporná, a predsa znamenitá, založená na harmonizácii najmenej očakávaných kontrastov." (A. Basler, Salon de Paris, "Sztuka" (Paríž) 1904, č. 2, s. 96). Boznańska portrétovala vojvodkyňu opäť v roku 1910. Tento portrét sa v súčasnosti nachádza v zbierke Národného múzea v Krakove (olej, plátno, 118 x 96 cm, signované a datované p. g.: "Olga Boznańska 1910", inv. č.: MNK II-b-2296). Je príznačné, že obraz vtedy osemdesiatročnej Jadwigy, poznačený plynutím času, je diametrálne odlišný vo výraze od portrétu ponúkaného na aukcii. Sila a hrdosť vyžarujúce z predchádzajúceho portrétu sa vytratili a nahradila ich miernosť a láskavosť. Také boli aj subjektívne pocity samotnej maliarky voči pózujúcemu modelu: "Portrét je už veľmi pokročilý, vyzerá veľmi zaujímavo. Vojvodkyňa ako chudobná chorá pipka". (z korešpondencie umelkyne s Ludwikom Pugetom zo 14. 10. 1910, citované podľa H. Blum, "Olga Boznańska", Varšava, 1974, s. 72). Aj z hľadiska formy je skorší portrét namaľovaný voľnejšie, odvážnejšími ťahmi štetca, čo dáva zobrazeniu väčšiu expresivitu.