Stanisław Ignacy Witkiewicz, PORTRET KOBIETY, 29 XI 1925

58,7 x 48,7 cm - pastel, papierový pastel, hnedý papier, 58,7 x 48,7 cm

signované p.d.: NP4.5 | Ign Witkiewicz 1925 | T.B [v kruhu]; l.d.: 29/XI



K obrazu je priložený znalecký posudok Dr. Anny Żakiewiczovej z mája 2023.



Tento portrét ženy, realizovaný 29. novembra 1925, vznikol len niekoľko mesiacov po konštituovaní Portrétnej spoločnosti a bol zaradený do typu B, ktorý bol v predpisoch definovaný ako "charakteristický, ale bez tieňa karikatúry [...] s určitým podčiarknutím charakteristických čŕt, čo nevylučuje "peknosť" v ženských portrétoch. Vzťah k cieľu modelu." Tieto obrazy zobrazovali verné podoby modeliek, bez deformácie, hlava bola spravidla nakreslená veľmi starostlivo, podoba vynikajúco zachytená, zvyšok poprsia bol orámovaný skicovejšie, ale so zvýraznením najdôležitejších detailov a so zachovaním skutočnej farebnosti odevu. Typ B bol spravidla signovaný "Ign Witkiewicz" - so skratkou druhého mena a celým menom ako oficiálne dielo Portrétnej spoločnosti; pseudonym "Witkacy" používal umelec pri portrétovaní blízkych známych a priateľov.

Portrét ženy dokonale spĺňa predpoklady typu B. Tvár modelky je starostlivo vypracovaná, akoby sochárska, čo pravdepodobne odkazuje na klasicizujúce umenie polovice 20. rokov 20. storočia. Vlasy má upravené podľa vtedajšej módy so stredovým predĺţením a strapcom, zostrihané pod ušami a upravené do vĺn. Žena je vážna, má oblečené čierne šaty a tmavozelený kabát alebo sako so širokými klopami. Modelovanie kostýmu tiež zrejme kopíruje sochu. Farby pozadia čiastočne súvisia s farbami odevu: čierne stočené pruhy tvoria akúsi dekoratívnu aureolu okolo hlavy ženy a ich svetlá výplň oživuje tlmený celok.

Signatúru na portréte okrem dátumu a typu obrazu dopĺňa poznámka o nefajčení cigariet 4 a 5 dní (NP4,5), z čoho možno usudzovať, že práca na tomto diele trvala dva dni.

Portrét bol určite namaľovaný vo Varšave, kde žila umelcova manželka po ich rozchode, ku ktorému došlo začiatkom roka 1925. Witkacy ju navštevoval niekoľkokrát ročne, zostal s ňou v priateľskom vzťahu a prispieval jej mesačne 200 zlotými na výživu. Býval v jej byte na ulici Bračka 23, čo bola adresa, ktorú dával svojim klientom ako miesto, kam si majú ísť objednať portrét.

Portrét tejto ženy vznikol v dôležitom období Witkacyho života, ktorým bol nepochybne prvý rok oficiálnej činnosti Portrétnej spoločnosti, a najmä v momente, keď prezentoval svoje dielo v jednom z najvýznamnejších poľských výstavných priestorov, ktorým je dodnes Zachęta vo Varšave. To mohlo mať rozhodujúci význam pre získanie uznania náročnej spoločenskej vrstvy hlavného mesta.

Toto dielo je preto dôležitým dokumentom Witkacyho života a tvorby a jeho starostlivé vyhotovenie svedčí nielen o umelcovej vysokej zručnosti, ale aj o tom, ako vážne umelec pristupoval k svojim klientom, napriek jeho obavám a zaujatiu niekedy až klaunskej pózy.

Tento portrét má ešte jeden zaujímavý aspekt. Hoci Witkacy bol veľkou umeleckou individualitou vymykajúcou sa tradičným klasifikáciám, nemožno si nevšimnúť jemnú štylistickú príbuznosť predmetného obrazu s postavami na obrazoch takých umelcov, ako boli Ludomir Ślendziński, Eugeniusz Zak alebo aj Tamara Łempicka. Tento klasicizujúci štýl, označovaný aj ako art déco, bol v tom čase veľmi populárny nielen v Poľsku, ale aj v celej Európe. Nie je preto prekvapujúce, že Witkacy sa do istej miery prispôsobil aktuálnej móde, pričom nestratil nič zo svojej vlastnej originality a majstrovstva.

Z odborného posudku Dr. Anny Żakiewiczovej

Stanisław Ignacy Witkiewicz (Varšava 1885 - Jeziory, Volyň 1939) sa vzdelával doma u svojho otca Stanisława Witkiewicza. V roku 1903 zložil maturitnú skúšku v Ľvove. V roku 1904 začal cestovať, okrem iného do Viedne, Talianska, Mníchova, Paríža a Londýna. V rokoch 1904 až 1910 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove u profesora Józefa Mehoffera, s prestávkami u Władysława Ślewińského. V roku 1914 odišiel s expedíciou Bronisława Malinowského do Austrálie a odtiaľ priamo do Petrohradu, kde po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do ruskej armády. V Rusku bol svedkom boľševickej revolúcie.

Po návrate do Poľska v roku 1918 sa stal členom skupiny "formistov", s ktorou vystavoval v rokoch 1918 až 1922. V maľbe z tohto obdobia mal najbližšie k realizácii vlastnej teórie čistej formy, ktorú sformuloval počas vojny (vzťahovala sa aj na drámu). Spolu s Leonom Chwistekom bol hlavným teoretikom skupiny. Po roku 1924 pôsobil ako jednoosobová "Portrétna spoločnosť S. I. Witkiewicza", ktorá vytvárala portréty na objednávku. Zároveň pokračoval v literárnej (drámy, romány) a filozofickej tvorbe a predovšetkým sa venoval "umeniu žiť", ktoré spájalo všetky formy jeho činnosti a bolo docenené až koncom 20. storočia. Spáchal samovraždu na začiatku druhej svetovej vojny, deň po sovietskej agresii proti Poľsku.