Stanisław Ignacy Witkiewicz, PORTRET CZESŁAWA JANKOWSKIEGO, 1923

64,0 x 47,2 cm - pastel, béžový papier sign. šikmo p.d: Belsekierskie | namitki | Witkacy | 1923 | T.D [v kruhu].



Na obraze sa nachádza znalecký posudok Dr. Anny Żakiewiczovej z mája 2022.



Proveniencia: obraz pochádza z rodiny portrétovaného.



Portrét Czesława Jankowského bol namaľovaný dva roky pred oficiálnym založením Portrétnej spoločnosti. Bol zaradený do typu D, v ktorom umelec napodobnil špecifický druh výrazu charakteristický pre obrazy vytvorené pod vplyvom alkoholu a/alebo drog, ale v tomto prípade vykonané úplne "triezvo". Umelec vytvoril pomerne málo týchto portrétov, pravdepodobne kvôli pomerne vysokej náročnosti na dosiahnutie požadovaného efektu. Jankowského obraz však tieto ciele spĺňa. S modelom zaobchádzal voľne - tvár, prehnaná, až karikovaná vráskami, je podopretá výrazne deformovanou pravou rukou a farba modrých očí zodpovedá jednej z farieb pruhov županu, ktorá zároveň kontrastuje s hrdzavými pruhmi.

Treba poznamenať, že Witkacy si na svojich portrétoch potrpel na deformácie najmä vo vzťahu k svojim priateľom. Do tohto okruhu patril Czesław Tomasz Ignacy Jankowski (1857 - 1929), básnik, publicista, novinár, prekladateľ beletrie, divadelný a literárny kritik a politický a sociálny aktivista. Zaujímal sa aj o históriu a etnografiu, najmä o históriu pohraničia. Žil a pracoval najmä vo Vilniuse, ale aj vo Varšave.

Poznal sa s Karolom Szymanowským a Jarosławom Iwaszkiewiczom, s ktorými sa Witkacy tiež priatelil. Umelec vytvoril najmenej tri portréty Jankowského, z ktorých jeden (z roku 1922) sa dnes nachádza v Národnom múzeu vo Varšave.

V roku 1927 napísal Jankowski zvrátenú recenziu Witkacyho románu Pożegnanie jesieni (Rozlúčka s jeseňou), ktorý práve vyšiel, spravidla plnú pohŕdania Witkacyho "morbídnou fantáziou" a "váľaním sa vo svini", ktorá sa však končí nečakaným konštatovaním, že román je "majstrovským dielom posmešnej mystifikácie, v ktorej nikto v Poľsku a možno ani v Európe tak nevyniká" (Świństwo "metafizyczne", "Słowo" 1927, č. 210, s. 3).

Witkacy sa spriatelil aj s Jankowského dcérou Irenou, s ktorou spolu chodili do hôr, lyžovali a umelec sa zúčastňoval na pohodových večierkoch, ktoré organizovala. Samozrejme, robil aj jej portréty, ako aj portréty jej manžela Marceliho Szarota, ľvovského novinára.

Nápis na portréte "Belsekierskie / namitki" je dosť záhadný. Namitka je staromódny, nárečový výraz pre bielu pásku na čelo, ktorá je súčasťou pokrývky hlavy vydatej ženy, vyskytujúci sa v dielach Józefa Ignacyho Kraszewského, Stefana Żeromského, Jarosława Iwaszkiewicza a básnika Władysława Syrokomlu, ktorý mal Jankowského mimoriadne rád. Presné vysvetlenie treba hľadať tam alebo vo vlastnej tvorbe Jankowského a vzhľadom na to, že Witkacy niekedy výnimočne pripúšťal na svojich portrétoch prítomnosť tretích osôb, vždy to na vyobrazeniach zaznamenal (najmä vo forme iniciál), tieto "Belsekierskie namitki" môžu znamenať niektoré vydaté ženy, ktoré umelec opisoval sofistikovaným spôsobom, odvolávajúc sa na literárnu tradíciu.

Na základe odborného posudku Dr. Anny Żakiewiczovej



Stanisław Ignacy Witkiewicz (Varšava 1885 - Jeziory vo Wołyni 1939) študoval doma u svojho otca Stanisława Witkiewicza. V roku 1903 zložil maturitnú skúšku v Ľvove. V roku 1904 začal cestovať, okrem iného do Viedne, Talianska, Mníchova, Paríža a Londýna. V rokoch 1904 až 1910 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove u profesora Józefa Mehoffera, s prestávkami u Władysława Ślewińského. V roku 1914 odišiel s expedíciou Bronisława Malinowského do Austrálie a odtiaľ priamo do Petrohradu, kde po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do ruskej armády. V Rusku bol svedkom boľševickej revolúcie.

Po návrate do Poľska v roku 1918 sa stal členom skupiny "formistov", s ktorou vystavoval v rokoch 1918 až 1922. V maľbe z tohto obdobia mal najbližšie k realizácii vlastnej teórie čistej formy, ktorú sformuloval počas vojny (vzťahovala sa aj na drámu). Spolu s Leonom Chwistekom bol hlavným teoretikom skupiny. Po roku 1924 pôsobil ako jednoosobová "Portrétna spoločnosť S. I. Witkiewicza", ktorá vytvárala portréty na objednávku. Zároveň pokračoval v literárnej (drámy, romány) a filozofickej tvorbe a predovšetkým sa venoval "umeniu žiť", ktoré spájalo všetky formy jeho činnosti a bolo docenené až koncom 20. storočia. Spáchal samovraždu na začiatku druhej svetovej vojny, deň po sovietskej agresii proti Poľsku.