Stanisław Ignacy Witkiewicz, PORTRET JANINA TUROWSKA, IV 1930

65,1 x 50,0 cm - pastel, papier nalepený na kartóne pastel na lila papieri nalepený na kartóne

podpísané vľavo dole šikmo: Witkacy T (C + Co) 1930 | IV

Na zadnej strane aukčná nálepka z aukčného domu Agra-Art, 2018.



Witkacy sa s Janinou Turowskou (1910 - 1944), známou ako Inka, zoznámil koncom roka 1928. V Zakopanom žila už od roku 1922 s matkou Janinou, zdravotnou sestrou v sanatóriu Červeného kríža, a staršou sestrou Felicjou. Obom dievčatám hrozila tuberkulóza, na ktorú mimochodom zomrel ich otec Feliks (1919). Umelec spočiatku zbožňoval staršiu sestru, ale čoskoro ho upútala mladšia, ktorá prejavovala herecké schopnosti a študovala tanec v baletnej škole Rity Sacchetto. Witkacy, očarený krásou a šarmom mladej Inky, dokonca uvažoval o rozvode so svojou manželkou, aby sa s ňou oženil. Dievča si však nakoniec vybralo filozofa Jana Leszczyńského, umelcovho priateľa a profesora Jagelovskej univerzity v Krakove, za ktorého sa vydala 20. marca 1933. To spôsobilo, že Witkacyho spoločenské vzťahy s oboma sa na viac ako štyri roky prerušili. Predtým umelec strávil s Inkou veľa času a vytvoril takmer 50 jej portrétov - realistických, vzdávajúcich hold jej kráse, aj v rôznej miere deformovaných.

Apríl 1930 bol pre Witkacyho obdobím mimoriadne intenzívneho experimentovania s drogami a viac ako 50 portrétov rôznych ľudí vytvorených počas tohto jedného mesiaca patrí k najexpresívnejším v jeho tvorbe. Patrí medzi ne aj osem obrazov Inky Turowskej. Diskutovaný portrét je jedným z nich.



Podľa anotácie vedľa podpisu umelec tento portrét zaradil do kategórie C a namaľoval ho pod vplyvom kokaínu (skratka "Co"). Podľa pravidiel a predpisov Portrétnej spoločnosti portréty tohto typu predpokladali "subjektívnu charakteristiku modelu" a "intenzifikáciu formálnu aj psychologickú". Skutočne - tvár modelky sa zmenila, hoci jej črty zostali rozpoznateľné - modré oči, červené pery a krátky účes s predĺženým stredom sú známe z iných portrétov a fotografií. Skicovité prevedenie a zaujímavá kompozícia - zobrazenie samotnej hlavy v tzv. úzkom ráme, t. j. bez jej hornej časti a ľavej strany, zvyšuje expresivitu obrazu a vytvára dojem, akoby sa modelka pozerala na diváka spoza okenného rámu. Mierny výraz nesúhlasu namaľovaný na jej tvári naznačuje, že nie je veľmi spokojná s tým, čo práve videla. Možno - nepáčil sa jej stav umelca po užití drogy a nechcela byť zobrazená v tejto situácii?



Portrét je teda nielen zaujímavým Witkacyho dielom a výrazným zobrazením jemu blízkej ženy, ale aj záznamom umelcovho života v čase, keď veľmi intenzívne tvoril.



podľa odborného posudku Dr. Anny Żakiewiczovej

Stanisław Ignacy Witkiewicz (Varšava 1885 - Jeziory, Volyň 1939) sa vzdelával doma pod vedením svojho otca Stanisława Witkiewicza. V roku 1903 zložil maturitnú skúšku v Ľvove. V roku 1904 začal cestovať, okrem iného do Viedne, Talianska, Mníchova, Paríža a Londýna. V rokoch 1904 až 1910 študoval na Akadémii výtvarných umení v Krakove u profesora Józefa Mehoffera, s prestávkami u Władysława Ślewińského. V roku 1914 odišiel s expedíciou Bronisława Malinowského do Austrálie a odtiaľ priamo do Petrohradu, kde po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval do ruskej armády. V Rusku bol svedkom boľševickej revolúcie.

Po návrate do Poľska v roku 1918 sa stal členom skupiny "formistov", s ktorou vystavoval v rokoch 1918 až 1922. V maľbe z tohto obdobia mal najbližšie k realizácii vlastnej teórie čistej formy, ktorú sformuloval počas vojny (vzťahovala sa aj na drámu). Spolu s Leonom Chwistekom bol hlavným teoretikom skupiny. Po roku 1924 pôsobil ako jednoosobová "Portrétna spoločnosť S. I. Witkiewicza", ktorá vytvárala portréty na objednávku. Zároveň pokračoval v literárnej (drámy, romány) a filozofickej tvorbe a predovšetkým sa venoval "umeniu žiť", ktoré spájalo všetky formy jeho činnosti a bolo docenené až koncom 20. storočia. Spáchal samovraždu na začiatku druhej svetovej vojny, deň po sovietskej agresii proti Poľsku.